Ručne vyrábané hodinky

Ako často nás z televíznej obrazovky, zo stránok časopisov či online komunít učia, ako z ničoho urobiť niečo pekné. A my sa na to pozeráme s nadšením tínedžeriek a užívame si to. Ej keby mi vyrástli ruky zo správneho miesta, tiež by som niečo urobil. Ako často vás napadnú takéto myšlienky? Aby som bol úprimný, som neustále. Ale hlboko zakorenený, ustálený názor, že nedokážem správne držať ani ihlu v rukách, vo mne sedí veľmi sebavedomo a pevne. Ale pravdepodobne pre každú mladú dámu, ako som ja, nastal moment, keď sme si povedali: „Bol som, nebol som“. A rozhodli sa urobiť niečo „také“, v 90% prípadov sa vzdali svojich žalostných pokusov skôr, než prešli tretinou cesty.
Ale tentoraz som si povedal: "To stačí, musíš to dotiahnuť do konca, bez ohľadu na to, čo to stojí."
Spomenula som si teda na hodiny, na ktoré sa už dlho prášilo na poličke v špajzi a rozhodla som sa, že z nich vyrobím niečo, čo by som použila.



Pred sto rokmi nám nejaký „dobrý“ človek daroval túto špinavosť, ktorá, ako ste možno uhádli, pribudla do zbierky nevyzdvihnutých vecí.
Z bezodného šatníka sa na svetlo sveta dostala stará blúzka s krásnym materiálom, no už nie veľkosti. Našiel som nejaké lepidlo a skrutkovač.
Proces sa začal.
Pomocou skrutkovača som z hodiniek odstránil to hrozné plastové puzdro, vybral sklíčko a preskúmal ciferník, ktorý bolo treba sem-tam prilepiť.



Potom z blúzky odstrihnem kúsok látky vhodnej veľkosti a v strede do nej vystrihnem dieru. Mimochodom, neprehliadnuť veľkosť bolo možné až na druhý pokus, keďže prvýkrát materiál ledva siahal po ráfik. Z vlastnej skúsenosti teda môžem povedať, že je lepšie viac odstrihnúť a potom orezať na ráfiku hodiniek.
Potom prišiel pracný a najnepríjemnejší moment: bolo potrebné obaliť plastový obal materiálom.



S pomocou lepidla a niekoho mamy sa mi to nakoniec podarilo. Pravda, s manikúrou som sa musela rozlúčiť a párkrát si odtrhnúť prsty, ktoré boli prilepené namiesto látky. Ale pomocou pokusov a omylov som zistil, že je jednoduchšie použiť staré guľôčkové pero, ktorého zadná strana veľmi uľahčuje lepenie materiálu. Nebudem ani hovoriť o svojich nárekoch, keď som to musel odtrhnúť a prerobiť, pretože látka bola zježená.
A teraz lepidlo zaschlo, hodinky sa dali znova zložiť. Napodiv vyzerali veľmi pekne, ale niečo im chýbalo. A potom som si spomenul na motýle, ktoré „žijú“ na nevkusnom obraze môjho priateľa, takže to vyzerá veľmi cool.
Je rozhodnuté, urobím to dekor od motýľov.
Na papier som si nakreslila šablónu a vystrihla. Potom som našiel vrchnák od šalátu, ktorý som si pred pár dňami kúpil na váhu, a uvedomil som si, že tento plast by bol dokonalý. Šablónu som preniesla na plast a vystrihla dva motýle.



Ohol som ho na začiatku krídel, keďže plast bol na to dostatočne mäkký.
Potom som si musel spomenúť na svoje detstvo a začať kresliť.Vhod prišli staré laky na nechty, ktorých sa ukázalo neúrekom. Na prednú stranu som naniesla základnú farbu, červeno-oranžovú.



Lemovanie okrajov som urobila do bronzova, namaľovala odlesky bledoružovej a zlatej a na každého motýľa som dala štyri biele bodky.
Výsledok ma potešil, motýle sa trblietali, no neboli prepychové ani príliš farebné, čo by pri modro-sivej látke s paisley vzorom na obrube hodiniek bolo zbytočné. Nalepil som ich na hodinky v náhodnom poradí a začal som si užívať výsledok.



Len dve hodiny práce, zničená manikúra a koža na prstoch odtrhnutá od lepidla. Ale výsledok predčil všetky moje očakávania. Moje roztomilé hodinky s motýľmi teraz visia na úplnom centrálnom mieste. A napodiv, po hodine som už nemyslela na manikúru a zaschnuté lepidlo, ale často som pozerala na hodinky, pretože sa mi to veľmi páči.